Tibetské písmo

Tibetské písmo pochádza zo 7. storočia a používa sa na zápis tibetského jazyka, jazyka dzongha (butánština), ladakhštiny a niekedy baltistánštiny.

 

Pôvod tibetského písma

Aby študovali umenie písma a tak vytvorili prvé písmo pre tibetský jazyk, vyslal v 7. storočí n. l. 33. kráľ dynastie Jarlung  a prvý vládca Tibetu – kráľ Songtsen Gampo (569-649 n. l.) - svojho mladého ministra Thonmi Sambhótu spolu s niekoľkými pomocníkmi do Indie. Z náročnej cesty sa vrátil živý len Thonmi Sambhóta a priniesol zo sebou zostavené písmo založené na indickom modeli dévanágari. Krátko po svojom návrate napísal aj gramatiku zakladajúcu sa na gramatike sanskritu.

 

Používané štýly

V dnešnej dobe sa najviac používajú dve formy tibetského písma: tlačená forma, tzv. u-čen, v preklade „s hlavou“ a písaná forma, tzv. u-me, alebo „bez hlavy“.

 Dôležité črty

  • Tibetské písmo je hláskové písmo druhu abugida (alfasylabár). Jej základ tvorí 30 spoluhlások a 5 samohlások. Každá spoluhláska má v sebe prirodzene obsiahnutú samohlásku „a“. Zvyšné samohlásky (i, u, e, o) sa používajú pomocou variácie diakritických znakov.
  • Každá tzv. „koreňová“ slabika môže mať okrem diakritických znakov jednu predponu, jeden „nadpísaný“, jeden „podpísaný“ znak a dve prípony.
  • So základných slabík sú vytvorené ďalšie, tzv. „zlúčené“ slabiky, ktorých počet je podstatne väčší ako počet základných.
  • Slabiky sa oddeľujú bodkou.
  • Slová vo vetách sa neoddeľujú, oddeľujú sa iba jednotlivé vety, myšlienky, alebo odseky.
  • Smer písma je zľava doprava

 

Transkripcia do latinky

Na prepis tibetského písma do latinky sa používa tzv. Wyllieho transkripcia a transliterácia, ktoré v roku 1959 zaviedol Turrell Wyllie. Tie sa stali najrozšírenejšou formou používanou na prepis do angličtiny, aj keď v súčastnosti ešte neexistuje všeobecne akceptovaný systém. Z Wyllieho schémy je odvodený aj prepis do slovenského jazyka

 

Štandardizácia písma

Po zavedení nového písma nastali tri štandardizácie, z ktorých najdôležitejšia sa udiala v ranom období 9. storočia z dôvodu prekladov buddhistických textov zo sanskritu. Bol vytvorený sankritsko-tibetský slovník mahavjutpatti obsahujúci nové tibetské slová ako ekvivalenty sanksritským.