Tibetské písmo pochádza zo 7. storočia a používa sa na zápis tibetského jazyka, jazyka dzongha (butánština), ladakhštiny a niekedy baltistánštiny.
Pôvod tibetského písma
Aby študovali umenie písma a tak vytvorili prvé
písmo pre tibetský jazyk, vyslal v 7. storočí n. l. 33. kráľ dynastie Jarlung a prvý vládca Tibetu – kráľ Songtsen Gampo (569-649 n. l.) - svojho mladého ministra Thonmi Sambhótu spolu s niekoľkými pomocníkmi do Indie. Z náročnej cesty sa vrátil živý len Thonmi Sambhóta a priniesol zo sebou zostavené písmo založené na indickom modeli dévanágari. Krátko po svojom návrate napísal aj gramatiku zakladajúcu sa na gramatike sanskritu.
Používané štýly
V dnešnej dobe sa najviac používajú dve formy tibetského písma: tlačená forma, tzv. u-čen, v preklade „s hlavou“ a písaná forma, tzv. u-me, alebo „bez hlavy“.
Dôležité črty
Na prepis tibetského písma do latinky sa používa tzv. Wyllieho transkripcia a transliterácia, ktoré v roku 1959 zaviedol Turrell Wyllie. Tie sa stali najrozšírenejšou formou používanou na prepis do angličtiny, aj keď v súčastnosti ešte neexistuje všeobecne akceptovaný systém. Z Wyllieho schémy je odvodený aj prepis do slovenského jazyka
Štandardizácia písma
Po zavedení nového písma nastali tri štandardizácie, z ktorých najdôležitejšia sa udiala v ranom období 9. storočia z dôvodu prekladov buddhistických textov zo sanskritu. Bol vytvorený sankritsko-tibetský slovník mahavjutpatti obsahujúci nové tibetské slová ako ekvivalenty sanksritským.
![]() |