Krátky článok od sinológa a tibetológa Martina Slobodníka o 6. dalajlamovi Cangjang Ďamcovi (alebo Cchangjang Gjamcchovi) objasňuje situáciu, v ktorej žil tento kontroverzný, ale uznávaný vládca Tibetu. V básni, ktorú nájdete nižšie, určil miesto svojho znovuzrodenia a to ešte predtým, než by za veľmi neznámych okolností zomrel.

Tragický osud Cchangjang Gjamccha (1683-1706), šiesteho dalajlamu, ilustruje všetky riziká výberu reinkarnácií vysokých buddhistických hodnostárov v Tibete. Cchangjang Gjamccho sa stal najvyšším buddhistickým prevtelencom roku 1697. Na dalajlamovský trón nastúpil v turbulentnom období tibetských dejín - Ngawang Lozang Gjamccho, predchádzajúci dalajlama, síce zomrel už roku 1682, ale regentovi Sanggjä Gjamcchovi sa pätnásť rokov úspešne darilo utajovať jeho smrť. Intronizácia Cchangjang Gjamccha vyvolala búrku nevôle nielen v Tibete, ale najmä medzi vodcami chošúdskych Mongolov, od polovice 17. storočia nominálnych vládcov Tibetu, a aj na čínskom cisárskom dvore, ktorý sa usiloval presadiť svoj mocenský vplyv v tomto regióne. Mladý Cchangjang Gjamccho bol konfrontovaný so zložitou politickou situáciou, ktorá si vyžadovala silnú a rozhodnú osobnosť odhodlanú plne sa venovať štátnickým a náboženským povinnostiam. Šiesty dalajlama však nebol ochotný vzdať sa svetských radovánok a podriadiť sa prísnym regulám mníšskeho života. Chladné múry Potaly v Lhase, tradičného sídla dalajlamov, priveľmi zväzovali jeho slobodomyseľného ducha, a tak pred pochmúrnou atmosférou unikal do krčmičiek a za miestnymi kurtizánami. Roku 1702 sa dokonca rozhodol zriecť mníšskych sľubov, čo bol v prípade dalajlamu bezprecedentný krok. Napriek odporu svetských a náboženských kruhov Cchangjang Gjamccho zo seba zhodil jarmo obmedzení mníšskeho života. Na počudovanie, hoci jeho bonvivánske maniere boli všeobecne známe, vďaka tolerantnej atmosfére Lhasy sa hlasy žiadajúce jeho zosadenie ozývali iba ojedinele. Až mongolský vodca Lhabzang chan, konajúci s tichým súhlasom čínskeho cisára Kchang-siho, Cchangjang Gjamccha zatkol a napriek protestom Tibeťanov deportoval do Číny. Počas tejto úmornej cesty v lete roku 1706 Cchangjang Gjamccho za bližšie neobjasnených okolností zomrel.Posledná báseň je odkazom, že ďalšie prevtelenie sa narodí vo východotibetskom Lithangu, čo sa aj stalo.
Jeho básne si rýchlo získali popularitu a vďaka ich obľúbenosti sa nám zachovali. Šiestemu dalajlamovi sa pripisuje autorstvo vyše 120 básní, ale autenticita niektorých je sporná, vzhľadom na skutočnosť, že v písomnej forme boli zachytené až oveľa neskôr. Štvorveršové básne svojou štruktúrou vychádzajú z ľudových piesní a autor používa hovorový jazyk. Jeho dielo je v kontexte tradičnej tibetskej literatúry ojedinelé, keďže takáto osobná výpoveď sa nezachovala po nijakom inom vysokom lamovi. Básne Cchangjang Gjamccha odrážajú autorovu základnú dilemu - konflikt medzi jeho verejným a súkromným životom, povinnosťami a láskou, morálnymi záväzkami a ľudskou individualitou. Jednoduchými výrazovými prostriedkami opisujúcimi napätia každodenného života autor ventiluje svoju frustráciu a verše - preložené do niekoľkých svetových jazykov - čitateľa oslovujú ešte aj takmer tri storočia po nevyjasnenej smrti Cchangjang Gjamccha, “Oceánu čistých melódií”, ako znie preklad jeho mena.

M. S.

Spoza východného vrcholku
jasnobiely mesiac vychádza.
A mne tvár mladej devy
z mysle stále neschádza.

---

Krásavica, na ktorú som cestou natrafil,
dievčina s telom sladko voňajúcim.
Je ako tyrkys drobný, nevídaný,
čo nájdem a ľahkovážne zahodím.

---

Dievča môjho srdca, ak tu nezostaneš
a za učením Buddhovým sa poberieš,
ani mňa, muža mladého, nič tu už nezadrží
a ta do hôr a lesov sa odoberiem.

---

Vybral som sa s prosbou za lamom učeným,
aby mi pravú povahu mysle vysvetlil.
No myšlienky nie a nie sa upriamiť,
k milej jednostaj zabiehajú.

---

Meditujem, no tvár môjho lamu
nie a nie sa mi v mysli zjaviť.
Hoc nerozjímam o nej, mojej milej obličaj
zreteľne vidím pred sebou.

---

Myšlienky jednostaj zabiehajú k nej.
Ak by som tak myslel na Buddhovo učenie,
ešte v tomto tele za jediný život
dosiahol by som osvietenie.

---

Ak srdce súzvučiť mi bude s ňou,
v živote mi osvietenie neprenikne mysľou.
No ak odídem do pustovne osamelej,
ublížim tým srdcu milej mojej.

---

Vari sa to dievča nenarodilo matke,
ale narástlo na marhuľovom strome?
Jej láska ku mne uvädla skôr,
ako kvety marhule opadali.

---

Hoc splynul som s jej hebkým telom,
do hĺbky srdca milej nepreniknem.
Do prachu obrazec nakreslím
a hviezdy nebeské počítam.

---

Ty pes starý, bradatý,
bystrejší si ako ľudia.
Nepovedz, že som večer vyšiel von
a vrátil sa až nad ránom.

---

Večer som sa vybral za milou
a na úsvite sneh napadal.
Načo ešte robiť tajnosti,
veď som v ňom stopy zanechal.

---

Šíp terč zasiahol,
hrot doň sa zaryl.
Stretol som mladučkú milú,
jednostaj myslím na ňu.

---

Najlepšie by bolo, keby som ťa prvý raz nezazrel
nemal by som v mysli nepokoj.
Najlepšie by bolo, keby sme sa druhý raz nezblížili,
nemal by som v srdci smútok.

---

Ty socha si pozlátená
a ja z hliny vypálená.
Hoc v jednom sme chráme,
rozdielne povahy máme.

---

Teraz, počas tohto života krátkeho
stihli sme si len tieto slová povedať.
Keď sa neskôr znova ako dieťa narodím,
ktovie, či sa kdesi opäť stretneme.

---

Belavý žeriav, nebeský vták,
krídla svoje mi požičaj.
Nepoletím do diaľav,
zakrúžim nad Lithangom a zaraz som späť.

Z klasickej tibetčiny preložil Martin Slobodník