Hovorí sa, že jediná istá vec v našom živote je, že nič nie je isté. Ak máte pocit, že ste si tohto vedomí, tak príďte do Indie a garantujeme vám, že vás to vyvedie z omylu. Tu si totiž nemôžete byť istí vôbec, ale vôbec ničím, čím si doma istí ste. Stačí len prísť do reštaurácie - nemáte ani tušenia či vám prinesú to jedlo, ktoré ste si objednali, ani či to bude o 30 minút, alebo o 2 hodiny, alebo či vám ho vôbec prinesú. Ak si aj myslíte, že patríte k tým šťastlivcom, ktorých dnes obslúžia a že vám príde to, čo ste si objednali, tak ešte stále netušíte, aká veľká bude vaša porcia a čo vám vôbec naúčtujú. Jediná vec, ktorou by ste si mohli byť istí a po veľmi krátkom čase aj budete, je, že zakaždým, keď niečo skonzumujete, možno pobežíte na najbližší luxusný a voňavučký záchod...

Napriek tomuto všetkému je aj v Indii jedna vec zatiaľ stopercentne spoľahlivá. A to tá, že po Vianociach príde Nový rok, ktorý sme aj patrične oslávili. Začali sme tzv. „sviečkovou slávnosťou“ pod Bódhi stromom v areáli Mahábódhi spolu s J. S. 17. Karmapom, Urďen Trinle Dordžem. Krásne vyzdobený priestor tejto obrovskej záhrady, kde Buddha dosiahol osvietenie, zaplnili tisícky ľudí. Spolu s nimi sme si vypočuli najznámejšie buddhistické dobropriania v podaní všetkých hlavných tradícií. Srdcia dojímajúce melódie odzneli medzi inými aj v čínskom, tibetskom, thajskom, kórejskom, či anglickom jazyku. Potom nasledovala hlavná udalosť večera – zapálenie sviečok. Pôvodný plán, aby sa oheň rozšíril od J. S. Karmapu, akosi nevyšiel, ale o niekoľko minút už plápolali tisícky plameňov a J. S. Karmapa nám a našim krajinám zaželal šťastný nový rok plný zdravia a úspechov. Bolo asi 8 hodín, keď sme sa vybrali späť na naše izby pokračovať v oslave tak, ako sa to na Slovákov patrí – s Coca-colou, chipsami a telkou.

Posledný deň v roku bol zároveň aj posledným dňom týždeň trvajúceho Kaďü mönlamu. Každý deň sme sem prichádzali okolo 9. hodiny, aj keď samotný mönlam začínal už skoro ráno o 6. hodine. Ako je to už zvykom na takýchto udalostiach, cez prestávky sme dostávali tibetský chlieb pakleb s tibetským slaným alebo sladkým mliečnym čajom. Niekedy bolo vzhľadom na počet ľudí veľmi náročné si nájsť miesto na sedenie. Keďže ráno bolo ešte chladnejšie, hľadali sme tam, kam svietilo slnko. Poobede sme sa však už uložili tam, kde slnko nesvietilo, pretože bolo dosť teplo. Niekedy až 30 stupňov.

J. S. 17. Karmapa je považovaný napriek svojmu mladému veku (25) za veľmi veľkého majstra. Práve preto je veľmi inšpirujúce sedieť v jeho prítomnosti a dostávať od neho učenia či zasvätenia. Avšak pre nás ako členov meditačného centra Jonang Tashi Choe Ling bolo ešte inšpirujúcejšie vidieť sedieť nášho učiteľa a opáta kenzur Čöťi Nangwa rinpočeho hneď vedľa J. S. Karmapu medzi najvznešenejšími rinpočemi. Pri pomyslení na to, akého vzácneho a skúseného učiteľa máme, sa naše srdcia zapĺňajú radosťou a oddanosťou.

Na začiatok nového roka sme si dopriali štyri dni „voľna“. Presne toľko dní ostávalo do začiatku učenia J. S. Dalajlamu. Vybrali sme sa na tibetské trhy, kde boli desiatky stánkov s tibetskými náušnicami, príveskami, náramkami, modlitebnými mlynčekmi, rôznymi rituálnymi aj okrasnými predmetmi, či s predmetmi každodennej potreby (od papúč cez ponožky až k hrncom a pohárom). Týchto pár dní sme využili na nákupy darčekov pre našich blízkych, ktorí sa doma o nás strachujú, ale v neposlednom rade aj pre samých seba.

Tesne pred začiatkom učenia J. S. Dalajlamu počet návštevníkov mnohonásobne vzrástol. Týkalo sa to hlavne Tibeťanov. Rady pred registračnými stánkami sa zväčšovali a kto sa nestihol registrovať včas, ten si na svoju kartičku vyčkal pekných pár hodín. A tak sa konečne 5. januára o 9:00 ráno začalo učenie, kvôli ktorému prišli niektorí Tibeťania priamo z Tibetu. Asi netreba hovoriť, akú obrovskú oddanosť musia mať, keď sa rozhodli podujať sa na extrémne obtiažnu cestu z Tibetu cez Nepál do Indie, ktorá vedie priamo cez Himaláje.

Ranná pasáž učenia trvala každý deň od 9:00 do 11:30 a poobedňajšia od 13:00 do 15:00. Tých 50-tisíc poslucháčov, medzi ktorými sme boli len malinkým bordovým fliačikom, sedelo pod obrovským stanom vyrobeným z bambusu. Ľudia so Západu mali vyhradené miesto v blízkosti Jeho Svätosti. My sme si však miesta išli obsadiť neskôr, a tak sa nám ušli vzdialenejšie rady. Pôvodne sme si mysleli, že stačí, ak si na tie miesta nalepíme papieriky „reserve“. Skutočnosť bola však troška iná a museli sme každý deň poslať skoro ráno vyslanca, ktorý nám už 2 hodiny pred začiatkom držal miesta (odvolávajúc sa na papieriky). Nebola to vôbec ľahká práca, ale nakoniec sme sa vždy nejako pritúlili.

Aj keď sme z tej kilometrovej vzdialenosti (cca 100 m) Jeho Svätosť veľmi nevideli (iba takú malú bodku), dôležité je, že sme ho počuli. V rozhlase išiel nahlas tibetský originál a v rádiách sme si mohli naladiť anglický preklad. Jeho Svätosť hovoril, aké je dôležité študovať, keď chce človek meditovať a že jedine meditácia mu dokáže priniesť skutočný mier, harmóniu a šťastie do života, ktoré nezávisia od vonkajších vecí.

V posledný deň učenia mal J. S. Dalajlama stretnutie pod stanom s ľuďmi so Západu. Na naše milé prekvapenie bol medzi nami aj Richard Gere. Dokonca sa na jednu Slovensku z našej skupiny aj priamo pozrel a pozdravil.
Keď prišiel Jeho Svätosť, mal so sebou zoznam krajín, odkiaľ sme všetci pochádzali. Bolo to viac ako 30 štátov zo všetkých kútov sveta. Medzi nimi boli Slovensko, Česko, Maďarsko, Rakúsko, Rusko, Ukrajina, Poľsko, Luxembursko, Španielsko, Andora, Taliansko, Turecko, Japonsko, Malajzia, Nemecko, Nórsko a iné. Prečítal meno každej krajiny a daní príslušníci mali zdvihnúť ruky, aby vedel, ktorí to sú. Netušíme prečo, ale Slovensko čítal 2-krát. Zo Slovenska sme tam boli jediní.

Po „zoznámení“ nám J. S. Dalajlama hovoril, aby sme dharmu (Buddhovo učenie) študovali seriózne. Nemáme len čítať knihy a brať to iba ako nové informácie, ale máme nad tým premýšľať, analyzovať a skúmať, či sa to zhoduje s naším vnímaním reality. Pokiaľ zistíme, že je to správne a nápomocné, máme to začleniť do svojho každodenného života. Pokiaľ zistíme opak, máme na to proste zabudnúť.

Na záver nás tiež poprosil, aby sme išli navštíviť Tibet a presvedčili sa tam o terajšej situácii Tibeťanov. Máme preskúmať, či je pravda to, čo hovorí Čína, že Tibeťania si tam žijú veľmi dobre. Alebo či je pravda to, čo hovorí tibetská exilová vláda, že Tibeťania majú v Tibete ťažký život, nemajú práva a sú utláčaní. Podľa ich informácií je totiž od marca 2008 situácia omnoho horšia, je ťažká a všade sú samí vojaci. Tiež nás poprosil, aby sme ich informovali o tom, čo tam zistíme.

Týmto sa skončil náš pobyt v kúzelnej Bódhgaji, odkiaľ sa 10. 1. 2010 polovička z nás vrátila domov a druhá pokračuje do Nepálu, do Lumbiní.

vaši pútnici