Konečne sme v Šimle. Všade dobre, ale doma najlepšie a v našom domovskom kláštore sa naozaj cítime ako doma. Sme tam pri našom hlavnom učiteľovi kenzur Čoťi Nangwa rinpočem a pri našich vždy pozitívne a humorne naladených mníchoch. Podmienky sú skromné, ale aj tak je to pre nás raj. Trikrát denne čakáme, kedy zaznie prenikajúce cenganie a utekáme do kuchyne s malými aj veľkými mníchmi pre jedlo. Všetci stoja na mieste v dvoj-trojrade a dlhé minútky čakania si skracujú svojimi srandičkami. O veľkú vravu v tomto ani nie 5-metrov dlhom rade rozhodne nie je núdza. Šťastlivcov odchádzajúcich s kopcom naloženými miskami striedajú tí, ktorí práve dobehli. Preventívne do seba štuchajú a drgajú, aby sa viac ponáhľali. Však sú už takí hladní. Neprejde ani 30 minút a viac než stovka mníchov spokojne konzumuje vo svojich izbách jednu z kláštorných špecialít. Ryža, zemiaky, zelenina, hrach či cestoviny sú ich neoddeliteľnou súčasťou. Každý deň.

Niekoľko dní po našom príchode mal byť losar, tibetský nový rok. Tentoraz ho astrológovia určili zhodou okolností na 14. február, na Valentína. Ale o tom sme vedeli len my šiesti. Tibeťania od marcových protestov v roku 2008 v Tibete, ktoré Číňania kruto potlačili, prestali sláviť Nový rok. A tak sa aj vítanie roku Kovu a Tigra 2137 dialo len v súkromí našich izieb. Žiadne výzdoby ani žiadna veľká párty ako po iné roky. Iba v jedno ráno sa celý kláštor zišiel vo svätyni, aby sme recitovali dobropriania pre prosperitu nasledujúceho roka. Okrem toho mal každý v kláštore voľno, boli prázdniny. Ešte aj mnísi v trojročnom odlúčení dostali niekoľko dní oddychu. Je to len pár sto metrov od kláštora, cez dva kopce, kde nerušene stojí ich dočasný príbytok. Opustiť ho napriek tomu nemohli. V odlúčení aj na Nový rok platia prísne pravidlá, ktoré pomáhajú meditujúcemu udržiavať a prehlbovať skúsenosti nepodmieneného pokoja mysle.

My sme svoje dni trávili v izbách meditačnou praxou, zabávali sme sa s mníchmi, sem-tam sme vyšli na kopec a kochali sa výhľadom na Himaláje. V našom programe mal svoje stále miesto aj nejaký ten filmík. Ale najhlavnejšie a najočakávanejšie miesto mali stretnutia s naším rinpočem. Jeho radosť vzbudzujúci úsmev a ducha napĺňajúca prítomnosť boli to, čoho sme nikdy nemali dosť. Rozprávali sme sa s ním o našich plánoch a víziách do blízkej aj ďalekej budúcnosti. Prosili sme ho o rady a konzultovali s ním dôležité otázky. V každom jeho slove bolo cítiť hĺbku jeho múdrosti a buddhovskej prozreteľnosti. Nie náhodou je jedným z učiteľov mnohých veľkých lamov.

V predposledný deň nášho približne týždeň trvajúceho pobytu nás rinpoče pozval na obed. Ten sa podával priamo v jeho izbe a bol tam aj nový opát kláštora. Mladí mnísi navarili 6 druhov jedál, ale takých delikatesných, takých úžasných, že lepšie sme na našej púti ešte nejedli.




Na druhý deň ráno sme sa s ťažkým srdcom rozlúčili a počkali si do 9:00 na taxík objednaný na 8:00. Dharamsala, miesto, kde sídli J.S. Dajlama a tibetská exilová vláda, bola našou poslednou zastávkou pred odletom. Nazývajú ju aj Malý Tibet. Hneď na druhý deň sme išli na audienciu k najvyššiemu predstaviteľovi našej línie džonang, k staručkému Kalka rinpočemu. Dostali sme od neho požehnanie a pozval nás na obed. Mali sme z toho veľkú radosť.

Vedeli sme, že J. S. Dalajlama bol v tomto čase v Amerike na stretnutí s Barackom Obamom, ale ani nás nenapadlo, že J. S. Karmapa bude tiež odcestovaný. Trochu nás to sklamalo, pretože sme k nemu chceli ísť na audienciu. Veľký úsmev na tváre nám však rýchlo vrátila správa, že Nečung, štátne orákulum Tibetu, je tu a veľmi rád nás prijme. Dohodli sme si stretnutie a na ďalší deň sme s katagmi (tradičnými ceremoniálnymi šálmi) v rukách stáli pri jeho rezidencii. Inšpirujúce stretnutie dopadlo veľmi dobre a priam očarení jeho úprimnou láskavosťou sme so špeciálnym požehnaním v rukách odchádzali preč. Bolo to požehnanie priamo od Dordže Dragdena (prezývaného Nečung), hlavného ochranného ducha Tibetu, ktorý sa prejavuje cez telo Nečungského orákula počas tranzu. Komunikuje výlučne s Dalajlamom a tibetskou exilovou vládou. Podľa slov Dalajlamu sa ešte nestalo, aby sa orákulove veštby mýlili. Je to jednoducho fascinujúce.

Naša púť bola na konci. Čakala nás už len 12-hodinová cesta naspäť do Dillí, kde nás naši priatelia obdarovali kalendárom, v ktorom sme na fotke aj my. Potom v noci 8-hodinový let do Viedne a boli sme doma. Takmer 3 mesiace v krajine, kde sa kurz eura znižuje s počtom pribúdajúcich turistov, ubehli a my sa teraz chystáme na príchod rinpočeho na Slovensko. Príde k nám v máji a bude u nás celý mesiac! Už teraz sa veľmi tešíme a dúfame, že vás všetkých, ktorí ste našu cestu sledovali, stretneme na niektorej z rinpočeho prednášok alebo kurzov. Do skorého videnia, priatelia.

Vaši pútnici

lama Nagpan, Darshanka, Robko, Milan, Jarka, Mati
a tí, čo odišli skôr: Janka, Danielka, Erika, Zdenička, Minna, Lubo