Po úspešnom luxusnom lete sme 10. 12. 2009 o 23:15 miestneho času pristáli na letisku v Dillí. Chvíľku sme si počkali na batožinu a vzápätí sme si začali naplno užívať indickú premávku so všetkým, čo k tomu patrí. Ale opísať indický štýl jazdy, uhýbanie sa účastníkom cestnej premávky v protismere (autá, motorikše, cyklorikše, cyklisti, motocyklisti, traktory, nákladiaky, koče, kravy, psy, ľudia, atď.) s presnosťou na 5 centimetrov, prefrčať na červenú s výstražným trúbením „pozor idem!“, mať smrť v očiach 100-krát za hodinu, to sa veľmi ani nedá. Ale šoférov pokoj, jastrabí zrak a dokonale načasované trúbenie (asi miliónkrát za minútu) vám dodáva istotu, že vie, čo robí, a tak si extrémne netradičnú jazdu len užívate a nechápavo krútite hlavou.

Prvé tri dni sme strávili v tibetskom kempe v New Dillí, kde sme sa pozbierali zo 4,5-hodinového časového posunu (je tu o 4,5 hodiny viac). Na štvrtý deň sme sa presunuli nočným vlakom do Gaje v štáte Bihar za 12 hodín. Odtiaľ to bola už len chvíľka taxíkom do nášho prvého cieľa – Bódhgaje. Keďže sme dorazili skoro ráno, mohli sme sa od začiatku zúčastniť prvého dňa 8. Džonang mönlamu, ktorý sa začal 14. 12. 2009 o 7:30 a trval celý týždeň. V areáli Mahábódhi, kde historický Buddha Šákjamuni dosiahol osvietenie a kde sa každoročne organizuje práve aj Džonang mönlam, bolo veľkými svetelnými písmenami vypísané: „8th Jonang monlam chenmo for world peace 2009“ (Veľký 8. Džonang mönlam pre svetový mier, 2009). Táto udalosť sa koná pre dobro všetkých cítiacich bytostí a pre rozvíjanie svetového mieru, aby každá bytosť na tomto svete vo svojom srdci zažívala lásku a mier.

Tejto veľkolepej udalosti sa denne zúčastnilo takmer 2000 mníchov a to nielen zo školy Džonang tibetského buddhizmu, ale aj z iných škôl, ako napr. Théraváda. Hlavný oltár bol zdobený veľkým množstvom obetín a neuveriteľne krásnymi tormami, t.j. obetinami vyrobenými z jačmennej múky, masla a farebného vosku. Tieto umelecké diela vyobrazujúce hlavných lamov (učiteľov) línie Džonang vyrábalo mesiac 30 mníchov.
Na štvrtý deň mönlamu prišla vzácna návšteva J. S. 17. Karmapa, Urďen Trinle Dordže, 25-ročný hlavný predstaviteľ línie Karma Kaďü. Bol usadený uprostred na veľkom tróne. Po jeho pravici sedel hlavný učiteľ nášho meditačného centra Jeho Eminencia kenzur Čöťi Nangwa rinpoče. Po jeho lavici sedel nový opát Džonang kláštora v Šimle, kempo Kunga Rinčen.

Každý deň sme v prvej prestávke o 9:00 dostávali tradičný tibetský chlieb pagleb s tradičným slaným tibetským maslovo-mliekovým čajom. Ďalej sme pokračovali až do obedňajšej 2-hodinovej prestávky. Vtedy sme išli do niektorej z domácich tibetských reštaurácií a dali sme si jednu z našich obľúbených pochúťok. V kurze bola napr. opražená ryža so zeleninou, momo, thukpa, tingmo, chowmein, chopsuey a iné špeciality. O 13:30 sme sa vrátili pod strom Bódhi, kde sme počas poobedňajšej prestávky o 15:00 dostávali opäť tradičný tibetský čaj sladkej chuti, k tomu žemľu alebo keksíky.

V nedeľu 20. 12. 2009 v posledný deň Džonang mönlamu sa chystal tzv. cog, alebo veľká obetina pozostávajúca z rozličných potravín od banánov, cez keksíky až po džúsy. Chystalo ju asi 20 mníchov hneď od rána a vytvorili doslova horu z takto nabalených balíčkov. Na konci sa tieto balíčky rozdávali všetkým mníchom a ostatným ľudom, ktorí boli prítomní. Na svoje si prišli aj malé žobrajúce deti, ktoré vďaka svojej chamtivosti museli dozorcovia neskôr začať rozháňať.

Takto sa ukončil 8. Džonang mönlam a my sme na nasledujúce 2 dni sedeli na učení J.S. 17. Karmapu v krásnom veľkom kláštore Tergar. Na tretí deň sme sa s naším rinpočem a 4 ďalšími mníchmi vybrali na výlet do Nálandy, buddhistickej univerzity, ktorú pred mnohými storočiami navštevovalo asi 100-tisíc mníchov. Dnes sú z nej už len pozostatky, pretože v dávnych časoch bola zničená nájazdom Tatarov. S naším Čöťi Nangwa rinpočem sme tu spravili špeciálny meditačný rituál, počas ktorého nám miestny strážnik zakázal používať statív na kameru. Na našu otázku: „Prečo, veď máme kúpený lístok na kameru,“ nám odpovedal, že na kameru máme, ale na statív povolenie nemáme. S nechápavým úsmevom na tvári sme ho teda odložili.

Z Nálandy sme pokračovali na také vzácne miesto, ako je Supí vrch. Tam sme museli najprv absolvovať jazdu na sedačkovej lanovke, ktorá niektorým z nás práve úsmev na tvári nevyčarila. Ale hlavne, že sme si potom v spoločnosti 3 desiatok hladných a drzých opíc „užili“ obed. Jedla bolo dosť, a tak sa ušlo aj tým, ktorým ho opice vytrhli z rúk.

Na ďalší deň sme si ešte spravili doobedňajší výlet k jaskyni Mahákálu, kde nás vyslovene obsypali žobrajúci domorodci, ktorí sa zjavili akoby zázrakom, z ničoho.

Aj keď sme tak ďaleko od nášho domova, v krajine, kde 24. decembra ani netušíte, že existujú nejaké Vianoce, nevadilo nám to, my sme si ich spravili. Nakúpili sme indické masalové čipsy, koláče, Coca-colu, Sprite. Nemali sme síce stromček a koledy, ale výborne sme sa zabavili aj v spoločnosti tibetských mníchov.

Vďaka žalúdočným a črevným problémom niektorí z nás nemôžu byť neustále pod stromom Bódhi, no aj tak sa už veľmi tešíme spolu s obrovským množstvom Tibeťanov na začiatok januára, na veľkú udalosť, 5-dňové učenie J. S. 14. Dalajlamu.

S prianím všetkého dobrého

Vaši pútnici