V Pokhare sme mali možnosť tak trošku turisticky sa vyžiť. Čarokrásna príroda nás vábila do svojho lona. A tak sme si ju trošku užili. Jeden deň hneď ráno sme si prenajali člny, preplávali na druhý breh a vydali sa cez džungľu k nádhernej stúpe mieru. Výstup bol poctivý, trocha sme sa zapotili, ale konečný efekt stál za to. Tak stúpa ako aj výhľad na celé údolie bol mimoriadny. Po tomto zážitku sme si dopriali kvalitnú stravu v miestnej čínskej reštaurácii. Po nabraní nových síl sme sa pustili do plánovanie ďalších aktivít. Niektorí si dali celodenný trek, niektorí let paraglidingom a chlapi sa prebehli po miestnych hrebeňoch na motorkách.
V Pokhare sme mali v poradí už tretie učenie.

Prvé učenie sme dostali v majestátnom kláštore línie Kagjü v Lumbíni, kde nám dlhoročný priateľ nášho lámu, rezidentný láma Sotop umožnil mať celú svätyňu iba pre seba. Druhé učenie sme mali vo vnútri veľkej stúpy v prítomnosti asi 5 m stojaceho buddhu. Tretie učenie bolo v malom meditačnom centre línie gelug v Pokhare. Hoci Pokharu sme opúšťali s ťažkým srdcom, vedeli sme, že nás čakajú ďalšie zážitky v Kathmándu.

Prvým veľkým zážitkom pre nás bola prítomnosť veľkého množstva nových tibeťanov, ktorí sa vracali do tibetu späť z Bodhgáje. Veľmi sme sa im potešili, no naša radosť sa pomaly premieňala na prekvapenie, keď sme zrazu zistili, že sú všade a je ich veľa. Prvý krát v živote sme mali skúsenosť, že reštaurácie museli zavrieť už skoro poobede. Na našu otázku, čo sa deje nám povedali : „No gas, no food, no ingredience“. Iným slovom, nebolo jedlo, lebo sa minuli zásoby a taktiež plyn na ktorom varilo. Taktiež v hoteloch, v ktorých sme mali rezervované ubytovanie, boli ubytovaní samí tibeťania.

Kým my sme spali v dvojlôžkových izbách dvaja, ich sa tam zmestilo 8 až 10. Samozrejme, celá situácia sa v celku rýchlo vyriešila a my sme mohli pokračovať v našich plánoch. Prvým skutočne veľkým prekvapením bolo stretnutie s našim rinpočem pri veľkej stúpe – rinpoče totiž pricestoval za nami z Indie. Ale o tom už v ďalšej správe.