Po tom, ako sme sa rozdelili a polovica z nás odišla vlakom do Dillí, aby mohli odletieť domov, my „pozostalí“ sme sa pár hodín nato vybrali vcelku luxusným džípom do Lumbiní. Keďže sa toto mestečko nachádza v Nepále, čakal nás prechod cez hranice. Možno si poviete, čo je na tom, prejsť cez nejaké hranice. V podstate nič také, akurát, že sme to museli stihnúť do siedmej hodiny večer, kedy hranice zatvárajú. Len tak-tak sme to stihli a odľahlo nám, že sme nemuseli zostať v nejakom zapadnutom dôveru-nevzbudzujúcom hoteli na indickej strane. Na nepálskej strane sme si vybrali jeden z mála taxíkov, ktorý nás bol ochotný zobrať za normálnu cenu. A tak sme o 21:45 miestneho času (v Nepáli je o 4 hod. a 50 min. viac) dorazili do Lumbiní a ubytovali sme sa v našom obľúbenom tibetskom kláštore. Privítalo nás tam zopár prekvapených a rozospatých mníšok, ktoré nám ponúkli posledné 3 voľné izby (dvojky). Celí šťastní, že máme kde spať, sme sa po 16-hodinovom cestovaní uložili do našich vzácnych postieľok

Počas pobytu v Lumbiní sme sa niekoľkokrát pozreli do záhrady alebo chrámu Mahámáje, Buddhovej matky. Je to záhrada, v ktorej sa narodil historický Buddha Šákjamuni. Dodnes je tu označené presné miesto jeho narodenia. Mimochodom, je to prekrásna oplotená záhrada, v ktorej sú tisícky modlitebných vlajočiek dotvárajúcich skvostnú atmosféru tohto jedinečného miesta.

Byť v Lumbiní je zakaždým príjemná zmena. Je tu pokoj, žiadne trúbiace autá, autobusy, motorikše či motorky. Jediný hluk tu robia len zavíjajúce šakaly, ktoré keď počujete, myslíte si, že je to banda vrieskajúcich bláznov, čo práve utiekla z psychiatrie. Dokonca aj žobrákov tu spočítate na jednej ruke. Našťastie sme tu našli nejaké obchodíky a mohli sme tak kúpiť jednu veľmi špeciálnu sošku. Tá bude mať dôležitú úlohu na výstave relikvií nášho centra v roku 2011 v Bratislave a Košiciach.

Z tohto pomaly, ale zreteľne sa rozvíjajúceho, mierom preplneného miesta sme chceli odísť po 4 dňoch. Celoštátny štrajk, počas ktorého sa nesmie nikam cestovať, nám však pobyt predĺžil o jeden deň. No nie každý z nás to tak vnímal, pretože naša spolupútnička si v deň plánovaného odchodu dala lieky na cestovanie. Stalo sa tak skoro ráno tesne pred tým, než sme sa dozvedeli o štrajku. Lieky boli kvalitné a ona celý jeden deň, ktorý sme mali k dobru, prespala.

Presunuli sme sa do trošku rušnejšieho mesta s množstvom hotelov, reštaurácií, pekární a obchodov, do Pokhary. Je to miesto nie veľmi pútnického charakteru, no ako stvorené na oddych po predchádzajúcich skromných týždňoch. Zostali sme tu len 5 dní, ale zato sme si ich naplno užívali. Na obed sme chodili do našej rokmi overenej čínskej reštaurácie. Veľký úsmev na tvárach čašníkov prezrádzal, že si na nás ešte stále pamätajú. Na večeru sme si dávali pizzu, každý deň v inej reštaurácii. Chceli sme zistiť, kde je najlepšia. Podarilo sa nám to, samozrejme, až večer pred odchodom. Ale bola fakt dobrá, až neopísateľná, pravá talianska pizza. Alebo že by sa nám to po toľkých týždňoch bez domácej stravy len zdalo?

Musíme vám prezradiť, že sme tu opäť stretli našu starú tibetskú priateľku Taram Drolmu. Budúcu kuchárku v našom budúcom meditačnom centre. Už len dúfajme, že sa nájde dosť sponzorov, aby mohlo byť nové centrum postavené čím skôr.

Nemohli sme vynechať ani najväčšiu atrakciu Pokhary, ktorá pre nás na rozdiel od väčšiny návštevníkov nie je štveranie sa po osemtisícovkách, člnkovanie, ani paraglajding. Pre nás to bola vzrušujúca jazda na motocykli Bajaj Pulzar 200 s neustálym výhľadom na Himaláje. Samozrejme na indicko-nepálsky spôsob: sem-tam sme sa museli bleskurýchle vyhnúť nečakaným účastníkom cestnej premávky, akými boli kamikadze kuriatka s mamičkou križujúce cestu, depresívna kravička postávajúca v ostrej zákrute, či zblúdilý psík. Viac ako 40 km/h sa tu dá ísť len zriedkavo, takže to nebol až taký problém.

Potom, čo sme si takto užili, sme 17. januára o 7:00 vyrazili vlastným mikrobusom do hlavného mesta Nepálu. O 14:00 sme už boli na jednom z najúžasnejších miest na svete, pri stúpe Džarungkašor (Boudhanáth) v Káthmandu. Čakalo tu na nás 20 dní plných zaujímavých a niekedy aj nečakaných situácií. Niektorí z nás (hlavne náš lama Nagpan) chodili skoro ráno o 5:00 do blízkeho kláštora na 1,5-hodinovú rannú meditáciu. Po raňajkách sme korovali (obchádzali) okolo priania plniacej stúpy Džarunkašor, zapaľovali sme tu vonné tyčinky pre blaho a zdravie našich blízkych, priateľov a vôbec všetkých na tejto planéte aj mimo nej. Niekedy sme kŕmili holúbky obliehajúce celú stúpu. Keď sme boli unavení, sadli sme si k stúpe a meditovali sme.

Jeden deň sme sa vybrali pozrieť si chrám Vadžrajoginí, na ktorom sme ešte nikdy neboli. Trpezlivo a neoblomne tam na nás čakala asi miliarda schodov (možno sa nám to vďaka vyčerpanosti len tak zdalo, asi ich bolo ešte viac). Ale únava nikdy nevyhrá a my sme si to tam v sprievode zvedavých opičiek vyšliapali. Pokochali sme sa svätyňou postavenou na počesť jogínky, ktorá pred približne 100 rokmi odohnala zloprajné sily, aby tu zavládol mier.

Cesta späť bola omnoho jednoduchšia – v úložnom priestore džípu, ktorý patril Tibeťanom. Boli takí milí, že nás odviezli až domov, lebo bývali na tom istom mieste ako my. Že by náhoda? Každopádne sme takúto open-air jazdu ešte nezažili.

Iný deň sme zas išli do Parpingu, na miesto, kde je jaskyňa Guru Rinpočeho s odtlačkom jeho ruky, ktorú zázračným spôsobom zanechal v skale pred viac ako 1200 rokmi. Guru Rinpoče, prezývaný aj Guru Padmasambhava (v preklade Zrodený z lotosu) bol veľký tantrický majster, ktorý priniesol buddhizmus do Tibetu. Okrem tohto na tomto mieste zázračným spôsobom vystupuje zo skaly Tára (meditačné božstvo). Z roka na rok je to viac viditeľné.
 

Celé tri týždne nám robil spoločnosť aj náš tibetský priateľ Karma Lödo, ktorý bol dokonca už aj u nás na Slovensku. Na každej púti ho akoby zázrakom neplánovane stretneme, no vždy na inom mieste. Tentoraz nám veľmi pomohol v štúdiu tibetského jazyka.
 

 

V Káthmandu bolo neopísateľne, až božsky. Ale nás čas, či skôr víza vypršali a my sme museli odletieť do Dillí. Odtiaľ sme sa presunuli do nášho tibetského kláštora v indickom meste Šimla, kde sme oslávili tibetský nový rok. Ale o tom až neskôr...

Vaši pútnici