Druhý z trojice príbehov zo zbierky buddhistických legiend nazvanej Mudrc a hlupák (tib. Dzanglün), ktoré z klasickej tibetčiny preložil sinológ a tibetológ Martin Slobodník a uverejnil v Revue svetovej literatúry (35 (2): 105-117) v roku 1999 pod názvom Mudrc a hlupák.

Centrálnym buddhistickým filozofickým pojmom, ktorý veriacim majú ilustrovať všetky príbehy zo zbierky Mudrc a hlupák, je zákon karmy (tib. lä), podľa ktorého všetky naše činy prinášajú patričný dôsledok a determinujú tak naše znovuzrodenie v kolobehu reinkarnácií, sansáre.  Dobré činy prinášajú dobré plody, a teda dobré znovuzrodenie. Dôsledok týchto dobrých činov sa môže prejaviť v tomto živote, no i v budúcej existencii. A teda náš terajší život je dôsledkom našich minulých činov. Ako naznačuje už samotný názov diela, ten kto sa správa cnostne - čiže tak, ako prikazuje buddhistická morálka - je mudrc a ten, kto sa dopúšťa zlých činov, je hlupák.  Pre príbehy z tejto zbierky je typické schematické členenie do troch základných častí. Prvý oddiel, tzv. „príbeh zo súčasnosti“ (páli paččuppannavathu) čitateľa - respektíve poslucháča, keďže príbehy sa najprv šírili ústnou formou a až potom boli zachytené do písomnej podoby - zoznamuje s okolnosťami, za akých Buddha príbeh vyrozprával. Potom nasleduje samotný príbeh (páli atítavatthu) a nakoniec stručný záver nazývaný „spojenie“ (páli samódhána), ktorého účelom je stotožniť postavy vystupujúce v príbehu s neskoršími prevteleniami významných osôb, v prvom rade so samotným Buddhom, hlavným hrdinom všetkých príbehov. Prvá kapitola, “Znázornenie niekoľkých príkladov”, ilustruje Buddhovu cestu za učením (sans. dharma) v predchádzajúcich životoch a neskôr jeho dilemu medzi odchodom do nirvány a “roztočením kolesa učenia”, čiže šírením buddhizmu a tvorí úvod celej zbierky. Štruktúra prvej kapitoly sa teda odlišuje od ostatných príbehov, pospájaných postavou Buddhu a príbehmi z jeho predchádzajúcich životov. Okrem magických a mytologických prvkov, ktoré sú typickým znakom tzv. mahájánového buddhizmu, sa v príbehoch možno stretnúť s geografickými, historickými a spoločenskými reáliami dávnej Indie. Európsky čitateľ má teda možnosť vnímať text nielen ako ilustráciu základných myšlienok buddhizmu, ale zároveň ako obraz života obyvateľov vtedajšej Indie.  

M.S.
(úryvok z úvodu)

Tieto slová som počul: 

Raz Ctihodný prebýval v meste Šrávastí v Džétavane, hájiku kupca Anáthapindada. Vtedy v tomto meste žil bráhman Pindoladhvaja. Mal manželku, ktorá bola veľmi škaredá a dokonca aj slepá. Táto slepá žena nemala ani jediného syna, zato porodila sedem dcér. Boli veľmi chudobní. Bráhmanova žena povydávala svoje dcéry. Neskôr, keď sa zaťovia postretali u nich doma, sa prchká bráhmanova žena nazlostila, že dcéry a zaťovia prišli do ich domu, načo dcéry začali matke nadávať. Práve nastal čas žatvy a tak si bráhman od suseda požičal byvola a pobral sa na pole. Keďže nedával pozor, byvol sa mu stratil. Pindoladhvaja si pomyslel: “Čo zlého som v minulosti urobil, že mi manželka doma stále nadáva a ani mojich sedem dcér so zaťmi ma nenechá v mojom dome bývať? Teraz som stratil byvola, ktorého som si požičal od suseda. Hoci som ho hľadal, nenašiel som ho. Čo mám teraz robiť?” Pokým takto v beznádeji utrápene rozmýšľal, zbadal v diaľke Tathágatu, panovníka všetkého tvorstva, ako pokojne a šťastne sedí pri strome. Bráhman si podoprel bradu palicou, dlho premýšľal a toto mu prišlo na um: “Mních Gautama[37] je veľmi šťastný. Nemá  ženu, ktorá by mu nadávala, nemá zlé dcéry ani zaťov, ktorí by ho trápili. Keď príde žatva, nemusí si požičiavať byvola, netrápi sa potom, keď ho stratí.” Ctihodný prostredníctvom svojej mysle pochopil, čo chodí bráhmanovi po rozume. Takto preriekol: “Správne uvažuješ. Naozaj nemám nijaké starosti. Nemám zlú ženu, o nadávkach či hromžení ani nehovoriac. Nedostane sa mi urážok od siedmich dcér, ani zaťovia sa u mňa doma nestretávajú. Keď je žatva, nemusím sa trápiť, že som stratil byvola. Spôsobilo by ti radosť, keby si sa stal mníchom?” Bráhman Ctihodnému odvetil: “Môj dom mi pripadá ako hrob a manželka s dcérami sú mojími nepriateľmi. Ak mi, Ctihodný, umožníš stať sa mníchom, vstúpim do mníšskeho stavu.” Ctihodný nato riekol:“Buď vítaný!” Bráhman si oholil vlasy na hlave a na tvári a stal sa mníchom. Ctihodný mu potom vhodnou formou vyjavil učenie, vďaka čomu sa všetko morálne znečistenie stratilo a stal sa z neho arhat.

Keď Ánanda toto počul, povedal Ctihodnému: “Znamenité. Dobro, ktoré Ctihodný preukazuje živým bytostiam, myseľ nedokáže pojať. Čo dobrého v minulosti vykonal tento bráhman, že bol zbavený všetkých hriešnych činov tak rýchlo, ako snehobiela látka vsakuje farbu, a pre svoje blaho nadobudol šťastie?” Ctihodný Ánadovi riekol: “Nie je to tak, že som tohto bráhmana iba teraz priviedol k blahu a urobil šťastným. Aj v minulosti som ho oslobodil od všetkých hriechov a stal sa tak šťastným.” Ánanda Ctihodného poprosil: “Ó, Ctihodný, ukáž nám, ako si ho v minulosti priviedol k šťastiu.” Ctihodný riekol: “Pozorne počúvaj a dobre si to zapamätaj, rozpoviem ti to.” Ánanda odvetil: “Urobím, ako hovoríš.” Nato Ctihodný riekol Ánandovi:

“V minulosti, pred nespočetnými kalpami, žil kráľ Ádaršamukha, ktorý vládol v zhode s učením. V tejto krajine žil aj bráhman Dandin, bol veľmi chudobný a nemal si čo obliecť ani čo vložiť do úst. Požičal si od jedného človeka byvola. Cez deň s ním pracoval a potom byvola zaviedol do domu jeho majiteľa. Tento práve vtedy jedol a tak Dandin vohnal byvola do jeho dvora. Byvol vyšiel druhou bránou a stratil sa. Jeho majiteľ dojedol, vstal a keď nezazrel byvola, spýtal sa Dandina, čo sa s ním stalo. Bráhman mu odvetil: ´Vohnal som ho do tvojho dvora.´ ´Stratil si môjho byvola, vráť mi ho teda naspäť!´, vyhŕkol majiteľ byvola. Bráhman odporoval: ´Ja som ho nestratil!´ Nato majiteľ navrhol: ´Poďme spolu ku kráľovi, nech ten rozhodne, kto má pravdu´ a vybrali sa za ním.

Inému mužovi utiekla kobyla a ten zakričal na Dandina: ´Nenechaj ujsť tú kobylu!´  Dandin zdvihol kameň, hodil ho, trafil kobylu do nohy a zlomil jej ju. Majiteľ kobyly skríkol: ´Zabil si mi kobylu! Daj mi koňa!´ Dandin sa čudoval: ´Prečo by som ti mal dať koňa?´ ´Poď, ideme za kráľom a ten vynesie rozsudok,´ navrhol majiteľ kobyly a pobrali sa.

Dandin chcel utiecť, preskočil múr, za ktorým však býval tkáč a tkal látky. Dandin dopadol rovno naňho a zabil ho. Tkáčova žena zdrapila Dandina a zvrieskla: ´Zahlušil si mi manžela! Vráť mi môjho muža!´ Ako ti môžem vrátiť manžela,´ odvetil Dandin. ´Poď, pôjdeme spolu za kráľom a ten vynesie rozsudok,´ rozhodla žena a vybrali sa na cestu.

Cestou prechádzali okolo hlbokej rieky, v ktorej sa brodil tesár a v ústach niesol sekerku. Dandin sa ho spýtal: ´Voda je hlboká?´  ´Hlboká,´ odvetil tesár a sekerka mu vypadla do rieky. Nenašiel ju,  zdrapil Dandina a zahučal: ´Vráť mi moju sekerku!´  ´Nemám ti čo vrátiť,´ bránil sa Dandin. ´Poď, vyberieme sa spolu za kráľom a on vynesie rozsudok,´ navrhol tesár a vydali sa ďalej.

Boli unavení a zastavili sa v dome, kde predávali pivo. Krčmárova žena porodila dieťa, ktoré ležalo zakryté šatami. Dandin si naň sadol a zabil ho. Žena schmatla Dandina a zrúkla na neho: ´Zabil si moje dieťa! Vráť mi ho naspäť!´ Dandin odvetil: ´Nezabil som ho. Ako ti môžem vrátiť naspäť tvoje dieťa?´ ´Poď,´ povedala žena, ´pôjdeme spolu za kráľom a on nás rozsúdi.´

A tak sa pobrali ďalej až prišli na miesto, kde na strome šákhotaka sedela vrana. Spýtala sa Dandina: ´Kam ideš?´ ´Nie je to tak, že ja by som niekam šiel, to títo tu ma vedú ku kráľovi,´ vysvetľoval Dandin. ´Tak odovzdaj kráľovi odo mňa tento odkaz. Kdesi na strome šákhotaka sedí vrana, ktorá kráľovi odkazuje: keď sedávam na inom strome, neznie môj hlas pekne, no keď som tu, mám prekrásny hlas. Ako je to možné?´ Šli ďalej a na inom mieste ich zazrel had. ´Tak ako od vrany, aj odo mňa odovzdaj  správu kráľovi: Keď vyliezam von z diery, cítim sa dobre. Keď leziem naspäť dnu, trpím. Prečo je to tak?´, hovoril had. Ako tak kráčali, na inom mieste ich zbadala mladá dievčina. ´Tak ako od tamtých, odovzdaj kráľovi aj môj odkaz: Keď bývam u svojich rodičov, túžim byť v dome svojho svokra. Keď som v svokrovom dome, chcela by som byť u svojich rodičov. Prečo je to tak?´, spytovala sa dievčina.

Pokračovali ďalej, až sa dostali ku kráľovi. Všetci sa mu úctivo poklonili, posadali si na jednu stranu  a kráľ sa ich spýtal: ´Prečo ste prišli?´ Najprv mu dopodrobna  rozpovedali o spore medzi Dandinom a majiteľom byvola. Kráľ sa obrátil na Dandina: ´Požičal si si byvola?´ ´Požičal,´ odvetil Dandin. ´Vrátil si ho naspäť?´  ´Gazda videl, ako byvola vraciam, a tak som mu nič nepovedal.´ Kráľ vyriekol rozsudok: ´Dandin síce byvola vrátil, ale nepovedal to majiteľovi, preto mu odrežte jazyk! Gazda, hoci byvola videl, neuviazal ho, preto mu vypichnite jedno oko!´  Majiteľ byvola si vzdychol: ´Najprv mi zašantročí byvola a potom mi ešte aj oko majú vypichnúť. Nech Dandin náš spor radšej vyhrá.´

Potom prehovoril druhý muž: ´Dandin zabil moju kobylu.´ Kráľ sa opýtal Dandina: ´Ako si ju zabil?´ ´Keď som šiel po ceste, zrazu tento človek zakričal: Nenechajte ujsť toho koňa. Zdvihol som kameň, trafil som koňa a on skapal.´ Kráľ vyniesol rozsudok: ´Pretože tento muž  kričal, aby nenechali ujsť jeho koňa, vyrežte mu jazyk! Dandin hodil kameň, a tak mu odrežte ruku!´ Majiteľ koňa si pomyslel: ´Najprv mi zabije koňa a potom mi ešte aj majú jazyk odrezať. Nech Dandin náš spor radšej vyhrá.´

Tesár vysvetľoval: ´Keď som bol vo vode, Dandin sa ma spýtal, aká je hlboká, preto mi vypadla sekerka, ktorú som držal v ústach.´ Kráľ vyniesol rozsudok: ´Veci sa majú nosiť na pleci, a nie v ústach, preto tesárovi vybite dva predné zuby! A keďže sa Dandin spýtal, aká hlboká je voda, odrežte mu jazyk!´ Tesár sa posťažoval: ´ ´Najprv ma pripraví o sekerku a potom mi ešte aj majú vybiť dva zuby. Nech Dandin náš spor radšej vyhrá.´

Krčmárka vypovedala: ´Dandin mi zabil dieťa.´ Dandin vysvetlil: ´Bol som unavený a tak som šiel požiadať o pivo, nepozrel som sa na vankúš a sadol som si naň. Nevšimol som si, že pod ním je dieťa a zabil som ho.´ Kráľ vyriekol rozsudok: ´Miesto, na ktoré krčmárka dieťa uložila, bolo zakryté šatami, preto ho nebolo vidieť. Urobila chybu. Dandin, ty  si si bez rozmýšľania sadol na vankúš a takisto si urobil chybu. Staň sa preto jej mužom a sploď dieťa.´ Krčmárka si vzdychla: ´Najprv mi zabije dieťa a potom mi ešte má byť manželom. Nech Dandin náš spor radšej vyhrá.´

Tkáčova manželka vysvetľovala: ´Dandin zabil môjho manžela.´ Dandin sa bránil: ´Mal som strach z toľkých nepriateľov, a tak som preliezol múr a chcel utiecť. Na druhej strane múru bol muž, ktorého som  nevidel a zabil som ho.´ Kráľ vyniesol rozsudok: ´Choď a tohto tu si vezmi za muža!´ Žena  povedala: ´´Najprv mi zabije manžela a potom si ho ešte mám vziať za muža. Nech Dandin náš spor radšej vyhrá.´

Keďže každý dospel k tomu istému záveru, Dandina kráľ oslobodil od všetkých obvinení. U kráľa ešte boli dve ďalšie ženy, ktoré sa sporili o dieťa. Kráľ sa hlboko zamyslel a napokon ženám oznámil: ´Každá z vás chytí dieťa za jednu ruku a bude ho ťahať k sebe. Tá, čo získa dieťa, môže si ho vziať.´ Žena, ktorá nebola matkou dieťaťa, neľútostne a bezohľadne ho z celej sily ťahala k sebe. Matka dieťaťa, hoci mala dosť sily, dieťa láskyplne a jemne držala, aby ho nezranila. Kráľ porozmýšľal a žene, ktorá dieťa bezcitne ťahala, povedal: ´Však ty nie si matka dieťaťa, ale táto žena? Povedz pravdu!´  A tak žena, ktorá dieťa len jemne ťahala, si ho vzala. Potom pred kráľa predstúpili dvaja muži, ktorí sa škriepili o kus látky: kráľ celú vec preskúmal a vyniesol rozsudok podobným spôsobom.

Nakoniec Dandin kráľovi povedal: ´Keď ma títo ľudia schytili a vliekli sem, poprosil ma had, aby som vám odkázal toto: Keď vyliezam z diery, cítim sa dobre. Keď leziem naspäť dnu, trpím. Prečo je to tak?´ Kráľ odpovedal: ´Odkáž hadovi: Keď hladný vyliezaš zo svojej diery, nie si rozhnevaný a si šťastný. Pri návrate máš už plné brucho, lebo si veľa jedol, útočia na teba vtáky, rozhneváš sa, a preto pri zaliezaní do diery trpíš. Keď odteraz budeš jesť, poznaj mieru a potom sa aj pri návrate do diery budeš cítiť rovnako dobre.´ Nato Dandin zopakoval odkaz mladej dievčiny. ´Dievčaťu povedz toto,´ pokračoval kráľ: ´V dome tvojich rodičov máš milenca. Keď bývaš u svokra, túžiš po svojom milencovi, a preto chceš ísť do rodičovského domu. Keď si u rodičov, milenec ťa omrzí, túžiš po manželovi, a preto chceš ísť do svokrovho domu. Jedného miesta sa musíš vzdať a druhé si ponechať, potom sa zbavíš trápenia.´ Nakoniec Dandin predniesol odkaz vrany, ktorá sedela na strome šákhotaka. Kráľ vyhlásil: ´Povedz jej toto: pod tým stromom je zlato, máš tam prekrásny hlas. Pri iných stromoch zlato nie je, a preto tvoj hlas neznie pekne.´

Kráľ Dandinovi navrhol: ´Hoci si spáchal veľa zlých skutkov, ja som ťa oslobodil. Si chudobný a tak choď vykopať zlatý poklad, ktorý je pod tým stromom a vezmi si ho.´ Dandin každému odovzdal odkaz od kráľa, potom vykopal zlato a odniesol si ho. Neskôr si zariadil domácnosť, netrpel núdzou, zrazu sa z neho stal boháč a žil v šťastí.”

“Ánanda, pokiaľ ide o to, kto bol vtedy kráľom Ádaršamukhom, tak nerozmýšľaj nad nikým iným  - tým som dnes ja! No a bráhman Pindoladhvaja bol vtedy bráhmanom Dandinom. Takto som ho aj v minulosti oslobodil od všetkého utrpenia, daroval som mu poklady a urobil ho šťastným. Teraz, keď som sa stal dokonalým Buddhom, oslobodil som ho od utrpenia tým, že som mu daroval nevyčerpateľný poklad učenia.” Po tom, čo Ctihodný vyriekol tieto slová,  dôstojný Ánanda a početná družina mali z tohto príbehu radosť.

[37] Rodové meno Buddhu Šákjamuniho