Prinášame Vám prvý z trojice príbehov zo zbierky buddhistických legiend nazvanej Mudrc a hlupák (tib. Dzanglün), ktoré z klasickej tibetčiny preložil sinológ a tibetológ Martin Slobodník a uverejnil v Revue svetovej literatúry (35 (2): 105-117) v roku 1999 pod názvom Mudrc a hlupák.

Zbierka Mudrc a hlupák tvorí súčasť indickej literárnej tradície, no sanskritský originál - rovnako ako v prípade mnohých iných buddhistických textov - sa nezachoval a existujú iba preklady do ďalších ázijských jazykov. Táto zbierka bola na prelome   4. a 5. storočia nášho letopočtu pomerne známym a obľúbeným textom v severnej Indii. Odtiaľ sa v druhej polovici 5. storočia cez Strednú Áziu dostala do Číny, kde ju do čínštiny preložili mnísi Tchan Ťüe a Chuej Ťüe a dali jej názov Sien-jü ťing (“Kniha o mudrcovi a hlupákovi”). Tibetská verzia, z ktorej je vyhotovený tento slovenský preklad, vznikla niekedy v priebehu 8. a 9. storočia a jej autorom je tibetský prekladateľ Göčhödub, ktorý však z pôvodných šesťdesiatich deviatich kapitol čínskej zbierky vybral iba päťdesiat jeden (tri tu preložené príbehy tvoria prvú, druhú a tridsiatu deviatu kapitolu). Neskôr, v priebehu 17. storočia, bola zbierka z tibetčiny preložená do mongolčiny. Postupné prekladanie  zbierky Mudrc a hlupák  zároveň názorne ilustruje trasy, ktorými sa buddhizmus šíril na Ďalekom východe. Prvý preklad do európskeho jazyka (do nemčiny), ktorý v Sankt Peterburgu roku 1845 publikoval významný orientalista Isaak Jakob Schmidt (1779-1847), tvorí súčasť procesu šírenia buddhizmu, rovnako ako preklady do ďalších európskych jazykov a nakoniec aj tento veľmi stručný slovenský výber.

Tibetský text zbierky je súčasťou tibetského buddhistického kánonu, Kandžuru, čo svedčí o jeho významnom postavení v rámci obrovského korpusu tibetskej buddhistickej spisby. Navyše patrí do oddielu sútier, teda tých častí kánonu, ktoré sa tradujú ako pôvodné výroky Buddhu. Pre tieto časti kánonu je typická úvodná veta “Tieto slová som počul” (tib. dikä daggi thöpa), ktorá sa vždy nachádza pred samotným traktátom a má potvrdiť autenticitu diela. V rámci indickej literatúry písanej jazykom páli sa tieto legendy nazývajú džátaky a tento žáner existoval aj v sanskritom písanej staroindickej literatúre, kde sa označoval termínom avadána (“významné činy”). Ako džátaky, tak aj avadány sú charakteristické tým, že v didaktických príbehoch s výraznou naratívnou štruktúrou, motívmi z indických rozprávok, mytologickými prvkami sú zachytené legendárne príbehy o minulých životoch Buddhu a jeho žiakov. Medzi najznámejšie indické zbierky týchto príbehov patrí Avadánašataka z 2. storočia n.l.

M.S.
(úryvok z úvodu)

Tieto slová som počul:

Raz Ctihodný prebýval v meste Šrávastí v Džétavane[26], hájiku kupca Anáthapindada[27]. Keď pre Ctihodného prišiel čas prijímať almužnu, obliekol si spodné rúcho a mníšsky habit, vzal misku na vyžobraný pokrm a spolu s Ánandom[28] sa vybral prosiť o almužnu. Vtedy sa v tomto meste nachádzala stará žena, ktorej dvaja synovia neustále kradli. Chytil ich však boháč a odviedol ich pred sudcu. V zhode so zákonmi sa teda ocitli krátko pred svojou smrťou. Privolali kata a dvoch zlodejov priviedli na popravisko. Keď Ctihodný prichádzal z diaľky, stará žena a jej dvaja synovia ho zbadali a klaňali sa prichádzajúcemu Buddhovi. Stará žena ho poprosila: “Ó, ty najväčší z bohov, pojmi do svojho súcitu aj mojich dvoch synov, ktorých čoskoro čaká poprava a ochráň ich.” Ctihodný si ju vypočul, s veľkým súcitom a láskou na nich pomyslel, a aby zachránil ich život, oslovil Ánanda. Hneď ako Buddha poslal Ánanda s prosbou o milosť za kráľom, kráľ ich v zhode so slovami Ctihodného pustil na slobodu. Keď si títo dvaja synovia uvedomili priazeň Ctihodného, zrodila sa v nich veľká radosť. Kam sa Ctihodný pohol, tam ho nasledovali a klaňajúc sa k jeho nohám ho prosili: “Vďaka veľkej priazni Ctihodného boli naše životy zachované. Ó, ty najväčší z bohov, pomysli na nás svojím súcitným srdcom a dovoľ nám vstúpiť do stavu mníšskeho.” Ctihodný riekol: “Buďte vítaní!” Oholili si vlasy na hlave a tvári, obliekli si žltočervené mníšske rúcho a keďže im Ctihodný vhodnou formou vyjavil učenie, v ich mysli sa ustálila viera, všetka špina a nečistota sa stratili a stali sa z nich arhati[29]. Vďaka tomu, že výklad učenia počula aj ich stará matka, aj z nej sa stala anágáminí[30].

Keď Ánanda videl tieto zázračné udalosti, velebil Ctihodného: “Cnosť Tathágatu je nesmierna,” a pomyslel si: “Čo dobrého v minulosti vykonala táto stará žena a jej dvaja synovia, že dostali možnosť stretnúť sa s Ctihodným a ten ich dokonca oslobodil od ich hriešnych činov, dostali možnosť nadobudnúť blaho nirvány a počas jediného života získali také dobro a šťastie.” Ctihodný poznal Ánadove myšlienky a riekol: “Túto starú ženu a jej dvoch synov som zachránil nielen teraz, ale prostredníctvom mojej priazne som ich ochránil aj v minulosti.” Ánanda Ctihodného poprosil: “Ó, Ctihodný, povedz nám, ako si v minulosti ochránil túto starú ženu a jej dvoch synov.” Ctihodný riekol Ánandovi:

“V minulosti, pred nespočetnými kalpami, žil v Indii kráľ zvaný Maháratha, ktorý vládol piatim tisíckam panovníkov. Tento kráľ mal troch synov: najstarší sa volal Mahápranáda, stredný Mahádéva a najmladší Mahásattva. Najmladší syn bol už od svojho detstva plný lásky a súcitu a všetci ho mali radi ako vlastného syna. Raz sa kráľ spolu so svojimi ministrami, manželkou a synmi vybrali na prechádzku mimo kráľovského sídla a pokým ostatní trochu odpočívali, vošli traja synovia do lesa. Zbadali tam tigricu, ktorá len nedávno vrhla dve mláďatá a keďže ju trýznil hlad a smäd, chystala sa ich zjesť. Najmladší syn povedal svojim dvom bratom: ´Táto tigrica prežíva strašné muky, je vyslabnutá a vyhladovaná, stojí tesne pred smrťou, a preto chce zožrať dokonca aj svoje nedávno narodené mláďatá.´ Jeho dvaja bratia prisvedčili: ´To čo si vyslovil, je pravda.´ Najmladší brat sa ich spýtal: ´Čím možno zasýtiť túto tigricu?´ Dvaja bratia mu odpovedali: ´Čerstvé mäso a teplá krv by jej zahnali hlad.´ Najmladší brat pokračoval: ´Nájde sa niekto, kto by mal takúto potravu a pomohol jej tým zachrániť život?´ Starší bratia odvetili: ´Keďže je to veľmi ťažké, takého niet.´ Nato si najmladší princ pomyslel: ´Už od dávnych čias sa krútim v kolobehu znovuzrodení a premárnil som nespočetné množstvo svojich tiel a životov. Čo je hodné toto telo, ktoré som niekoľkokrát obetoval kvôli žiadostivosti, niekoľkokrát kvôli nenávisti a niekoľkokrát kvôli nevedomosti, no moje nasledovanie dharmy nikdy neviedlo k poľu zásluh[31].´ Traja bratia šli ďalej a po chvíli najmladší brat povedal: ´Bratia, choďte popredku, musím sa ešte o niečo postarať. Prídem za vami.´ A rýchlo sa vybral naspäť k miestu, kde sa zdržiavala tigrica. Ľahol si vedľa nej a keďže mala zatvorenú papuľu, nemohla jesť. Vtedy si princ drevenou trieskou z vlastného tela najprv pustil krv, vložil triesku tigrici do papule, aby mohla olízať krv a keď jej takto otvoril papuľu, tigrica mu objedla všetko mäso z tela.

Dvaja bratia na neho hodnú chvíľu čakali a keď nechodil, vydali sa po stopách naspäť do lesa. Keď premýšali nad tým, čo im predtým povedal najmladší brat, dovtípili sa, že určite šiel nakŕmiť hladnú tirgricu, a vybrali sa na to miesto, aby sa o tom presvedčili. Keď ta prišli a viedeli, že všetko je zašpinené od mäsa a krvi ich brata, ktorého zožrala tigrica, zrútili sa na zem a upadli do bezvedomia. Po dlhom čase sa prebrali, z hrdla sa im vydrali bolestné výkriky a znovu odpadli.

Kráľovna-matka práve spala a snívalo sa jej o troch holuboch poletujúcich a šantiacich na oblohe, keď vtom najmladšieho zrazu uniesla vrana. Prebrala sa a so strachom o tom rozprávala kráľovi: ´V jednej povesti sa hovorí, že holuby predstavujú synov. Keďže najmladšieho holuba uniesla vrana, môjmu najmladšiemu milovanému synovi určite hrozí nešťastie.´ Hneď ho dali hľadať. Keď sa čoskoro objavili jej dvaja synovia, spýtala sa ich: ´Nestalo sa nič môjmu milovanému synovi?´ Dvom bratom uviazli slová v hrdle, dlho nemohli lapiť dych a nedostali zo seba ani hláska, keď napokon polapili dych, vyhŕkli: ´Zožrala ho tigrica!´ Ako kráľovná počula tie slová, v bezvedomí sa zosunula na zem. Keď sa konečne prebrala, spolu s oboma bratmi a kráľovskou družinou sa rýchlo vybrala na miesto, kde prišiel o život princ. Tigrica už zožrala všetko mäso z princovho tela a na zemi uvideli iba kosti a krv. Kráľovná zodvihla jeho lebku a kráľ ramennú kosť, z hrdla sa im vydrali žalostné výkriky, nariekali, až upadli do bezvedomia a prebrali sa po dlhej dobe.

Princ Mahásattva sa po smrti znovu narodil v Tušite[32], sídle bohov. ´Ako je to možné, vďaka čomu som sa tu narodil,´ premýšľal. Keď svojimi božskými očami prezeral oblasti všetkých piatich foriem existencie[33], na mieste, kde zomrel, zbadal svojich rodičov obklopených kosťami, ako ich srdcia zviera nepokoj, kvári ich utrpenie a bolesť a sú v bezvedomí. ´Pretože sa kvôli takémuto nešťastiu môže telo a život mojich rodičov ocitnúť v nebezpečenstve, prihovorím sa im, aby som ich povzbudil,´ pomyslel sa. Spustil sa z výšky nebies a svojich rodičov utešoval rozmanitými ľúbozvučnými slovami. Keď sa rodičia pozreli na nebesia, spýtali sa: ´Božstvo, kto si?´ ´Som princ Mahásattva,´ odpovedalo im božstvo. ´Pretože som svojím telom nakŕmil hladnú tigricu, narodil som sa v Tušite, sídle bohov. Veľký kráľ, uvedom si, že všetky existenciu obsahujúce faktory bytia[34] nakoniec zaniknú. Ak existuje zrod, tak potom určite existuje aj zánik. Kto zhrešil, skončí ako pekelník. Kto koná cnostne, narodí sa vo vyšších sférach. Ak je zrod a zánik vlastný všetkým, prečo to iba kvôli mne neberiete do úvahy a upadáte do oceánu utrpenia? Usilovne bažte po cnostiach!´ Na to rodičia odvetili: ´ Ty si zo svojho veľkého súcitu nakŕmil tigricu a ku všetkým si milosrdný, ale nás si tu po svojej smrti zanechal. Keď si teraz na teba spomíname, trpíme, akoby nám niekto vlastné mäso sekal na kúštiky. Ó, ty, ktorý prejavuješ veľký súcit, vari sú takéto činy vhodné?´ Božstvo ich opäť rozličnými ľúbozvučnými slovami potešilo. V mysliach rodičov skrslo aspoň trochu radosti a zo siedmich pokladov postavili rakvu, do ktorej uložili synove kosti a nad jeho hrobom postavili stúpu. Božstvo sa vrátilo naspäť na nebesia a kráľ so svojou početnou družinou odišiel do paláca.”

Ctihodný riekol Ánandovi: “Čo si myslíš, kto v tej dobe bol kráľ Maháratha? Bol to môj dnešný otec Šuddhódana. A kráľovná, vtedajšia manželka kráľa, je dnes moja matka Mája. Vtedajší syn Mahápranáda je dnes Maitréja[35], vtedajší stredný syn Mahádeva, to je dnes Vasumitra[36]. No a pokiaľ ide o najmladšieho syna Mahásattvu, nerozmýšľaj o nikom inom, tým som dnes ja! A títo dvaja boli vtedy mláďatmi tigrice. Tým, že som im aj v dávnej minulosti v núdzi pomohol a ochránil ich životy, konal som cnostne. Teraz, keď som sa stal dokonalým Buddhom, týchto dvoch som vyslobodil tak, že som ich definitívne vymanil z utrpenia kolobehu zrodení.”

Vtedy Ánanda a početná družina pocítili radosť z príbehu, ktorý im Ctihodný rozpovedal a hlasno ho velebili.

[26] “Džétov háj” - hájik pri Šrávastí, ktorý zakúpil kupec Anáthapindada pre mníšsku obec.

[27] Bohatý kupec, priaznivec Buddhovho učenia a patrón buddhistickej obce.

[28] Jeden z najvýznamnejších Buddhových žiakov.

[29] Podľa hínajánového buddhizmu svätec, ktorý čoskoro dosiahne nirvánu.

[30] “Tá, ktorá sa už nevráti” - svätica, ktorá sa vďaka nadobudnutému učeniu už neznovuzrodí.

[31] Punjakšétra (sans.) - symbol Buddhu ako príjemcu pravých zásluh veriacich.

[32] “Raj” nachádzajúci sa podľa buddhistických predstáv na nebesiach.

[33] Päť možných foriem existencie bytostí: bohovia, ľudia, zvieratá, duchovia a pekelníci. Podľa inej klasifikácie existuje aj so svetom polobohov šesť foriem existencie

[34] Sans. dharma - základné zložky, prejavy existencie.

[35] Jeden z významných buddhov panteónu. Stelesnenie dokonalej múdrosti.

[36] Významný buddhistický učenec.