Konečne sme v Šimle. Všade dobre, ale doma najlepšie a v našom domovskom kláštore sa naozaj cítime ako doma. Sme tam pri našom hlavnom učiteľovi kenzur Čoťi Nangwa rinpočem a pri našich vždy pozitívne a humorne naladených mníchoch. Podmienky sú skromné, ale aj tak je to pre nás raj. Trikrát denne čakáme, kedy zaznie prenikajúce cenganie a utekáme do kuchyne s malými aj veľkými mníchmi pre jedlo. Všetci stoja na mieste v dvoj-trojrade a dlhé minútky čakania si skracujú svojimi srandičkami. O veľkú vravu v tomto ani nie 5-metrov dlhom rade rozhodne nie je núdza. Šťastlivcov odchádzajúcich s kopcom naloženými miskami striedajú tí, ktorí práve dobehli. Preventívne do seba štuchajú a drgajú, aby sa viac ponáhľali. Však sú už takí hladní.

Po tom, ako sme sa rozdelili a polovica z nás odišla vlakom do Dillí, aby mohli odletieť domov, my „pozostalí“ sme sa pár hodín nato vybrali vcelku luxusným džípom do Lumbiní. Keďže sa toto mestečko nachádza v Nepále, čakal nás prechod cez hranice. Možno si poviete, čo je na tom, prejsť cez nejaké hranice. V podstate nič také, akurát, že sme to museli stihnúť do siedmej hodiny večer, kedy hranice zatvárajú. Len tak-tak sme to stihli a odľahlo nám, že sme nemuseli zostať v nejakom zapadnutom dôveru-nevzbudzujúcom hoteli na indickej strane. Na nepálskej strane sme si vybrali jeden z mála taxíkov, ktorý nás bol ochotný zobrať za normálnu cenu. A tak sme o 21:45 miestneho času (v Nepáli je o 4 hod. a 50 min.

Hovorí sa, že jediná istá vec v našom živote je, že nič nie je isté. Ak máte pocit, že ste si tohto vedomí, tak príďte do Indie a garantujeme vám, že vás to vyvedie z omylu. Tu si totiž nemôžete byť istí vôbec, ale vôbec ničím, čím si doma istí ste. Stačí len prísť do reštaurácie - nemáte ani tušenia či vám prinesú to jedlo, ktoré ste si objednali, ani či to bude o 30 minút, alebo o 2 hodiny, alebo či vám ho vôbec prinesú. Ak si aj myslíte, že patríte k tým šťastlivcom, ktorých dnes obslúžia a že vám príde to, čo ste si objednali, tak ešte stále netušíte, aká veľká bude vaša porcia a čo vám vôbec naúčtujú.

Po úspešnom luxusnom lete sme 10. 12. 2009 o 23:15 miestneho času pristáli na letisku v Dillí. Chvíľku sme si počkali na batožinu a vzápätí sme si začali naplno užívať indickú premávku so všetkým, čo k tomu patrí. Ale opísať indický štýl jazdy, uhýbanie sa účastníkom cestnej premávky v protismere (autá, motorikše, cyklorikše, cyklisti, motocyklisti, traktory, nákladiaky, koče, kravy, psy, ľudia, atď.) s presnosťou na 5 centimetrov, prefrčať na červenú s výstražným trúbením „pozor idem!“, mať smrť v očiach 100-krát za hodinu, to sa veľmi ani nedá.

Tak a je to tu zas. Po nekonečne dlhom 2-ročnom čakaní sa zas a opäť ako skupinka vyberáme 10. decembra na púť po svätých miestach Indie a Nepálu. Držiac sa našej tradície putujeme všetci dvanásti, ktorí sa z nášho spoločenstva rozhodli ísť, v období, kedy je tento pestrofarebný kút sveta pre nás najznesiteľnejší, t.j. od decembra do februára, aj keď polovica z nás odletí už začiatkom nového roka.

Priamy let Bratislava - Amritsar sme tentoraz vymenili za možno trochu zvláštnejšiu, ale cenovo výhodnejšiu linku Budapešť - Viedeň - Dillí, resp. Viedeň - Helsinki - Dillí. Do našej milovanej, aj keď miestami nenávidenej Indie letíme totiž v dvoch skupinách dva dni po sebe. Jedna, ktorá ostáva na celú púť a druhá, ktorá odchádza skôr.