„Som len obyčajný buddhistický mních.“                 
                                                      J.S. 14. Dalajlama

Jeho Svätosť 14. Dalajlama, vlastným menom Tendzin Gjamtso je hlavou štátu a duchovným vodcom Tibetu. Narodil sa 6. júla 1935 do farmárskej rodiny, ktorá žila v malej dedinke situovanej v Taktser, v provincii Amdo v severovýchodnom Tibete. Vo veku dvoch rokov bolo toto dieťa, vtedy ešte s menom Lhamo Dhöndup rozpoznané ako inkarnácia 13. Dalajlámu Thubten Gjatsa.

Dalajlámovia sú považovaní za manifestácie Avalokitéšvaru, alebo Čhenreziga, bódhisattvu súcitenia a svätého ochrancu Tibetu. Bódhisattvovia sú osvietené bytosti, ktoré oddialili svoj odchod do nirvány a podstupujú ďalšie znovuzrodenia, aby mohli slúžiť ľudstvu.

Vzdelávanie v Tibete

Jeho Svätosť začal svoje kláštorné vzdelávanie vo veku šiestich rokov. Študijný plán pozostával z piatich hlavných a piatich vedľajších predmetov. Hlavnými predmetmi boli logika, tibetské umenie a kultúra,  sanskrit, medicína a buddhistická filozofia, ktorá bola ďalej rozdelená do ďalších piatich kategórií: Pradžnaparimita, transcendentálna múdrosť; Madhjamaka, filozofia strednej cesty; Vinaja, zásady kláštornej disciplíny; Abidharma, veda mysle a javov; Pramana, logika a epistemológia. Piatimi vedľajšími predmetmi boli poézia, hudba a dráma, astrológia, takt a frázovanie a synonymá. Vo veku 23 rokov podstúpil svoje finálne skúšky v chráme Džokhang v Lhase počas každoročného Mönlam festivalu (festival dobroprianí) v roku 1959. Skončil s vyznamenaním a bol ocenený titulom Geshe Lharampa, najvyšším možným titulom a je ekvivalentný doktorátu z buddhistickej filozofie (PhD.).

Zodpovednosť vodcu

V roku 1950 bol Jeho Svätosť vyzvaný k prevzatiu plnej politickej moci po Čínskej invázii Tibetu, ktorá sa odohrala v roku 1949. V roku 1954 odišiel do Pekingu kvôli mierovým rozhovorom s Mao Ce-tungom a inými čínskymi vodcami, vrátane Denga Xiaopinga a Choua Enlaia. Nakoniec, v roku 1959 bol Jeho Svätosť donútený k úteku do exilu kvôli brutálnemu potlačeniu Tibetského národného povstania v Lhase čínskou armádou. Odvtedy žije v Dharamsale, v severnej Indii, ktorá je centrom Tibetskej exilovej vlády.

Od čínskej invázie sa Jeho Svätosť mnohokrát obracal na spojené národy s otázkou Tibetu. Verejné zhromaždenie prijalo tri rezolúcie Tibetu v rokoch 1959, 1961 a 1965.

Proces demokratizácie

V roku 1963 predložil Jeho Svätosť návrh demokratickej konštitúcie pre Tibet, ktorý bol nasledovaný početnými reformami určenými na demokratizáciu administratívneho usporiadania. Ako výsledok týchto reforiem bola vyhlásená nová demokratická konštitúcia nazvaná „Charta pre Tibeťanov žijúcich v exile“. Charta zakotvuje slobodu reči, viery, zhromažďovania a pohybu.

V roku 1992 vydal Jeho Svätosť smernice vzťahujúce sa na konštitúciu budúceho slobodného Tibetu. Oznámil, že najdôležitejšou úlohou hneď po tom, ako sa Tibet stane slobodnou krajinou, bude založiť dočasnú vládu, ktorej prvou zodpovednosťou bude zvoliť konštitučné zhromaždenie, ktoré zostaví a zavedie Tibetskú demokratickú konštitúciu. V ten deň by Jeho Svätosť preniesol všetku svoju historickú a politickú právomoc na dočasného prezidenta a žil by ďalej ako normálny občan. Jeho Svätosť povedal, že dúfa, že Tibet, skladajúci sa z troch tradičných provincií  Ü-tsang, Amdo a Kham, bude federálny a demokratický.

V roku 1991 sa na podnet J.S. Dalajlámu rozpustil Tibetský kabinet-kašhag, (ktorého členovia boli dovtedy menovaný J.S. Dalajlámom) a 10. Zhromaždenie zástupcov Tibetského ľudu (dnes známe ako Tibetský exilový parlament). Následne si Tibeťania žijúci v exile zvolili zhromaždenie pozostávajúce zo 46 členov. Zhromaždenie vzápätí zvolilo nových členov Kabinetu. Od Septembra 2001 nastala ďalšia zmena, kedy Kalon Tripu zvolili priamo tibetskí voliči. V dlhej histórii Tibetu to bolo po prvý krát, kedy politického vodcu štátu zvolil ľud.

Mierové iniciatívy

V septembri roku 1987 predložil Jeho Svätosť 5-bodový mierový plán pre Tibet, ktorý bol prvým krokom k mierovému riešeniu zhoršujúcej sa situácie v Tibete. Uvažoval, že by sa Tibet stal posvätným miestom, mierovou oblasťou v srdci Ázie, kde by všetky cítiace bytosti mohli žiť v harmónii a krehké životné prostredie by ostalo zachované. Čína však zlyhala v reakciách na rôzne mierové návrhy podporované Jeho Svätosťou.

5-bodový mierový plán

Vo svojom prejave ku členom Kongresu Spojených štátov amerických vo Washingtone D.C. 21. septembra 1987 navrhol Jeho Svätosť nasledujúci mierový plán, ktorý obsahuje 5 základných častí:
       1. Transformácia celého územia Tibetu do mierovej zóny.
      2. Zrieknutie sa čínskej politiky presunu obyvateľstva, ktorá ohrozuje existenciu Tibeťanov ako národa.
      3. Rešpektovanie základných ľudských práv a demokratických slobôd tibetských občanov.
      4. Obnovenie a ochrana prirodzeného životného prostredia Tibetu a zákaz využívania Tibetu na výrobu atómových zbraní a skladovania nukleárneho odpadu Čínou.
      5. Zahájenie vážnych rokovaní ohľadom budúceho postavenia Tibetu a vzťahov medzi tibetským a čínskym ľudom.

Návrh v Štrasburgu

Vo svojom prejave ku členom Európskeho parlamentu v Štrasburgu 15. júna 1988 podal Jeho Svätosť ďalší návrh založený na piatom bode Päť bodového mierového plánu. Navrhol rokovania medzi čínskym a tibetským vedením vo veci samosprávnej demokratickej politickej jednotky pre všetky tri provincie Tibetu. Táto jednotka by bola v spolupráci s Čínskou ľudovou republikou a čínska vláda by bola naďalej zodpovedná za zahraničnú politiku a obranu Tibetu.

Všeobecné uznanie

Jeho Svätosť dalajlama je mužom mieru. V roku 1989 bol ocenený Nobelovou cenou za mier pre jeho nenásilný boj za oslobodenie Tibetu. Neustále hlásal politiku nenásilia, ešte aj počas toho, keď čelil extrémnej agresii. Tiež sa stal prvým nositeľom Nobelovej ceny, ktorý je uznávaný pre jeho záujem o environmentálne problémy.

Jeho Svätosť precestoval viac ako 62 krajín, ktoré sa rozprestierajú na šiestich kontinentoch, medzi ktorými je aj Slovensko. Stretol sa s prezidentmi, predsedami vlád a korunovanými vládcami významnejších národov. Viedol dialógy s náboženskými lídrami a mnohými známymi vedcami.

Od roku 1959 dostal Jeho Svätosť 84 ocenení, čestných doktorátov, cien, ai. za jeho odkaz mieru, nenásilia, medzi-náboženského porozumenia, univerzálnej zodpovednosti a súcitu. Jeho Svätosť je autorom viac ako 72 kníh.